Prečítajte si prvú kapitolu z romantickej jednohubky Kolega z pekla a zistite, či bude táto kniha pre vás.

---

1. kapitola

Vo svojich 33 rokoch som pochopila 3 veci: 

1. Neviem žiť s mužom dlhšie ako niekoľko týždňov.
2. Neviem žiť s mužom v jednom byte. 
3. Neviem žiť s mužom? 

Aj keď posledné zistenie bolo stále s otáznikom, nemala som v pláne túto hypotézu v najbližšom období potvrdzovať či vyvracať. Stačil mi posledný pokus, ktorý mi urazene zbalil zubnú kefku aj všetky ostatné stopy mojej existencie z jeho bytu. A poslal mi ich kuriérom…

Ten mi zazvonil pri vchode o pol ôsmej ráno a hlas mal na takú nekresťanskú hodinu až príliš veselý: „Mám pre vás balíček. Pani Meravá?“

„Slečna,“ opravila som ho a narýchlo sa snažila vtesnať do svojich kanád. Cestou dolu po schodoch som premýšľala, či budem oslovenia kuriérov opravovať aj vtedy, keď budem mať šesťdesiat a stále budem single. Pretože určite budem. 

„Tu mi to podpíšte… slečna.“ Na posledné slovo dal veľavýznamný dôraz. Príjemný chlapík v stredných rokoch si bez ostychu prezeral môj čierny župan s jednorožcami, kým ja som sa ospalo snažila trafiť sa do riadku s podpisom. 

Keď sme dokončili účel nášho niekoľkosekundového stretnutia, on mi odovzdal balíček a ja jemu podpísaný tablet. Otočila som sa na päte a bola si istá, že sa za mojím chrbtom potichu uškŕňa. Bolo mi to však jedno, aspoň som sa mu postarala o príjemné ráno. Príjemné ráno však určite nemal architekt Sebastien, ktorému práve prišla notifikácia, že jeho zásielka bola doručená. 

Tak… a je to. 

Koniec. Ďalší v poradí. Koľko ich už bolo? Nepočítala som ich, pretože som svoje známosti brala ako chvíľkové zastávky na ceste diaľkovým autobusom. 

Moje dve najlepšie priateľky sa nevedeli dohodnúť, čo vlastne so mnou. Jedna výrazne fandila môjmu divokému životnému štýlu a ešte divokejšej garderóbe, druhá by všetky moje vybíjané kožené bundy a bordové rúže najradšej vyhodila von oknom a obliekla ma do kostýmu. 

Ako sa na šéfku oddelenia patrí, rozčúlila sa vždy. Karla už bola taká. Chcela pre mňa len to najlepšie, ale po svojom. Ona dosiahla úspech vďaka kostýmu, ja zrejme vďaka jeho absencii. 

Zato Bo bola jej pravý opak. Naposledy mi priniesla ručne robenú nášivku na moju čiernu rifľovú bundu, na ktorej stálo Geek Queen. Kráľovná kockáčov. Presne to som bola. 

Usmiala som sa sama pre seba a vzala do ruky telefón. Odfotila som dievčatám krabicu plnú mojich vecí so Sebastienovou spätnou adresou a poslala im ju do spoločného četu s názvom Banditky. Pripojila som len jednoduchý komentár: „Tak, to by sme mali…“

Reakcie prišli takmer okamžite. 

„Kedy to zapijeme?” spýtala sa Bo so smajlíkom evokujúcim oslavy. 

Karla poslala iba jedného smutného. 

Ja som však smutná nebola. Ani trochu. Možno to vyznie zvláštne, ale niekedy som mala pocit, že mám miesto srdca ľadovú kryhu. Snažila som sa, naozaj. Viem, ako to malo byť. 

Stretnúť úžasného chlapa, začať s ním chodiť, dostať zásnubný prsteň, vziať sa, mať deti a žiť šťastne až do smrti. Mala som sa cítiť chybná pre to, že ja to tak nechcem? 

Všemožne som sa snažila napraviť to. Lenže… nemôžete donekonečna predstierať niečo, čo neexistuje. A so Sebastienom som iba dostatočne zavčasu prestala predstierať. V podstate sa mi uľavilo.

Krabicu som odsunula do kúta a rozhodla sa, že ju vybalím neskôr. Keď už som bola takto skoro hore, nastal čas všetok ten premárnený spánok zužitkovať. A tak som sa pobrala do kúpeľne, zhodila zo seba župan, obliekla si svoje zvyčajné čierne brnenie a nasledujúcich pätnásť minút som venovala precíznemu mejkapu, ktorý by sa hodil skôr na pódium rockového koncertu, než do práce. Lenže mne sa to takto páčilo. A môjmu šéfovi to bolo srdečne jedno. 

Obula som si vybíjané kanady napriek tomu, že na dnes hlásili 30 stupňov. Do vlasov som si strčila veľké čierne slnečné okuliare, zhrabla mobil a kľúče a vybrala sa von. 

Výhodou bývania v tomto dome boli tri kaviarne priamo na našej ulici. A tiež niekoľko zastávok hromadnej dopravy hneď za rohom. Vo veľkom meste bolo auto akurát tak na oštaru, a tak som všade chodila pešo. Aj dnes. 

Hladná ako pes som kráčala za vytúženými raňajkami a prezerala si popri tom emaily. Zrazu ma vyrušila akási superotravná vyskakovacia reklama. Bola súčasťou článku, ktorý mi poslala moja najmenej obľúbená kolegyňa Annika. 

„Doriti aj s tebou,“ frflala som, stále kráčajúc s hlavou sklonenou nad mobilom. Už-už som chcela automaticky stlačiť krížik a reklamu zrušiť, keď som si prečítala jej nadpis. 

VYDÁŠ SA ZA CUDZINCA

„Čo do…“ hromžila som a snažila sa prísť na zdroj tohto nezmyslu. Išlo o akúsi astrologickú aplikáciu, ktorá na mňa cielila úplne nezmyselne. Horoskopy ma obchádzali obrovským oblúkom a nejaké predpovedanie budúcnosti už tobôž. 

V snahe rýchlo zavrieť tento blud som omylom ťukla na podmanivý, neónovo ružový reklamný pútač s palmovými listami v pozadí a len čo sa otvorila domovská stránka aplikácie, ihneď som ju náhlivým ťuknutím poslala do ríše nikoho. V rovnakej sekunde som vošla do svojej obľúbenej kaviarne a rozhodla sa, že dnes si vezmem iba kávu a croissant so sebou. 

Postavila som sa do radu pred pokladňou a kým som čakala, stále čítajúc emaily, vyrušila ma cudzia reč. Bola to angličtina. 

„Pardon, môžem ešte poprosiť o radu? Už dosť meškám a Google mi veľmi nepomáha. Ktorým smerom je tu biznis centrum Apollo?” 

Zdvihla som zrak od mobilu a zahľadela sa na široký chrbát predo mnou. 

Čašníčka za pultom iba pokrčila plecami. 

Apollo bolo nové, dostavali ho len pred pár týždňami. Ľudia si naň ešte nezvykli a vyzeralo to tak, že ani navigácie. Ja som ho však poznala, pretože bolo presne vedľa mojej práce.

Nezúčastnene som mladíkovi poklepala po ramene a plánovala mu ponúknuť pomoc. Pohľad naňho ma však zarazil. Bol až príliš pekný. Taký pekný, že to už vlastne pekné ani nebolo. 

Bo by sa zbláznila od šťastia. Tieto typy milovala a volala ich cukríky. Ja som mala, povedzme, viac vyhranený vkus. Alebo, ako by povedala Karla, viac kockatý. 

„Viem, kde je Apollo. Ak mi dáš tri minúty, kým mi spravia kávu, odprevadím ťa tam,“ povedala som. 

Fešáčik sa usmial od ucha k uchu, evidentne zvyknutý na ženskú pozornosť.

„Osud mi praje hneď od rána,“ prehovoril podmanivým hlasom a žmurkol na mňa. „Môžem ťa za to pozvať na kávu?“ 

„Nie. Tu vo Viedni si my ženy kupujeme kávu samy,“ zotrela som ho po anglicky.

Dlháň sa uchechtol a pokrútil hlavou. Díval sa na mňa ako na zjavenie. 

Ja som ho ignorovala. Zaplatila som, vzala si od čašníčky svoje raňajky a kávu so sebou, otočila sa a pobrala sa smerom k východu. Tesne pred dverami som zastala a hľadala za sebou vysokého krásavca, ktorý mi mal byť v pätách, no on miesto toho stále trčal pri pokladni a čakal nevedno na čo. Ani trochu som sa nesnažila skrývať svoju mrzutosť. „Nevravel si, že meškáš? Nemáme na to celý deň.“ 

Cudzinec s nemiznúcim úškrnom na perách sa konečne pohol mojím smerom.